„Má milá, nechtěj již

ta lásky přechodné.

Jak Já Tě miluj Mne,

Cožpak zvuk neslyšíš

Krokú mých bezhlesých?

Za noci přicházím

Polibkem budím Tě

Nade vše horoucím.

Proč jen tak tvrdě spíš,

Cožpak zvuk neslyšíš

Krokú mých bezhlesých?“ (Míla Tomášová)

Ľudské šťastie je ako snehová vločka

„Sníh je jen krásne zmrzlá voda,

Brzy se rozpustí, a to je škoda,

Když k vodě se zas vrací,

Trochu tě zazebe.

Tak také s lidským štestím je to,

Myslel jsi jinak? Vždy v prázdnu se ti ztrácí.

Vždycky to zabolí.

Nebylo pro tebe.

Chtěl jsi je pro sebe.“

Krásná, zpřítomnelá vlna na oceánu  b y t í  nám múže představit iluzi štestí, ale vždy je to jen dočasný jev.

Co vzniklo, musí jednou zaniknout. Chybou je, že si to často neuvědomujeme, a přilneme k této vlně. Chceme ji vlastnit a když nám uniká, jsme smutní.

Jak a kde najde člověk pravé šťestí

Lidé obvykle hledají štěstí v lásce, práci, majetku, slávě apod. V něčem, co považují za jistotu.

Chybou je, že hledají zevně, neboť jejich cíle pravé štěstí sice naznačují, i ony jsou totiž boží láskou prozářeny, nikdy však skutečné štěstí nemohou přinést. Nemohou dát opravdovou jistotu, protože jsou v úrovni proměnlivosti, tedy nestálosti.

Pravá láska je láska božská a člověk ji múže najít, jestliže se ponoří hluboko do svého nitra, za svoje rozvětvené myšlení, které mu pravou skutečnost a tím i pravou jistotu zastírá.

V hlubině svého nitra za myslí objeví pramen „svého“ vědomí, které tryská z vědomí božského jako paprsek světla ze slunce. (Míla Tomášová  Světlo vědomí)

Polož svoje bremeno k nohám Pána vesmíru, ktorý všetko vykoná.

Buď stále upevnený v mieri, v transcendentálnom absolútne.

Boh pozná tvoju minulosť, prítomnosť i budúcnosť.

On určí tvoju budúcnosť a dokončí dielo.

Čo má byť učinené, bude učinené v príslušnej dobe.

Prebývaj v srdci a svoje činy prenechaj Božstvu.

...Dokonalé odovzdanie vyžaduje, aby ste nemali žiadnych vlastných prianí. Musíte byť spokojní s čímkoľvek čo vám Boh dáva. To znamená nemať vlastné túžby.

...V príslušnej dobe poznáme, že naša sláva tkvie tam, kde sme prestali existovať.

Vaša vôľa musí úplne prestať existovať a vôľa Pána musí zaujať jej miesto.

...Boh je všetkým čo existuje a iba púha myšlienka, že sme niečo iného nás od neho oddeľuje.

...Boha môžeš udržať láskou, nikdy nie myšlienkou.

...Duchovný pokrok sa meria stupňom odstranenia prekážok, ktoré stoja v ceste pochopeniu, že Ja je vždy realizované.

z Maharišiho z Arunáčály

... Naša podstata je nekonečný duch, ktorý je všade a vo všetkom. Je všetkým.

Žime v „teraz“.

Práve tu a teraz je okamžik nepohnuteľnosti, ktorá je stále s nami. Neodvrhujme ho púhym myslením a plánovaním. Vždy a všade si buďte vedomí prítomného okamžiku, prítomnej situácie. Myslenie na to, čo iba „má prísť“, nás stále odvádza od prítomnosti. Nedajte sa zviesť. Cesta je v teraz. ( Eduard Tomáš)

„Chceš byť šťastná, alebo chceš mať pravdu?“ – babička

„Mám radosť zo všetkého, čím sú iní ľudia a čo sa im podarilo dosiahnuť, ale pre mňa je krásne byť sama sebou.“ (Karin LaPuma)

„Človek napríklad dlho ľutuje, že niečo „stratil“, raz sa však prebudí a zistí, že vlastne nestratil nič, že to bolo skôr k jeho dobru a vnútornému pokroku. Keď som si to uvedomila, tak sa mi náramne uľavilo, ako keby zo mňa padlo nejaké puto.

Počas môjho života padlo zo mňa ešte niekoľko takýchto pút a vždy sa mi náramne uľavilo z oprostenia od karmických záväzkov. Konečne som pochopila, že najlepšie je stáť na vlastných nohách, oprieť sa sám o seba v svojej hlbine vedomia. Potom môžete prežiť krásny vzťah na základe duchovného spoločenstva, ale je to možné iba tam, kde je naprostá vnútorná vyrovnanosť obidvoch partnerov. Než sa dôjde k takémuto pochopeniu, tak sa musí hodne odžiť zo starých závislostí a to trvá tak dlho, než sa plne pochopí ich význam. Ak budete dostatočne vnímavý a pochopíte ich význam a správne zaradenie v zmysle celého vášho života, splnili svoju úlohu. Staré záväzky sa prehliadnutím rozpustia a viac sa nevrátia a vy pocítite vnútornú radosť z pochopenia nestálosti premenlivého a úľavu z rozviazania karmickej záťaže, aj keď sa  vám zdala kedysi taká žiadúca.

Lásky i nepriateľstvá časom vyblednú, ale zostane z nich dobro významné pre duchovné poznanie.“ (Míla Světlo vědomí – O mých citových záležitostech)

V akomkoľvek systéme nájdeme aj krátku aj dlhú cestu – podľa opravdivosti človeka. Ak má človek skutočne myseľ čistú, obrátenú k Pravde, tak je preňho cesta krátka. Ak však ako sa hovorí má „desať želiezok v ohni“ tak bude preňho cesta dlhá, pretože zabúda, že jeho myseľ musí byť usmernená do jedného bodu a i tento bod sa musí nakoniec opustiť.

...Kde je tiché srdce (myseľ utíchla a ešte nie je), je tiché Vedomie. Myseľ je len pohyb vedomia, teda sama o sebe neexistuje.

Peter – „Všimnite si, že pokiaľ človek nemyslí na seba, v tej chvíli nemôže byť nešťastný... to proste nejde, človek, keď nemyslí na seba, je naprosto vylúčené, aby bol nešťastný, ale napriek tomu je veľmi jednoduché, aby tam takáto myšlienka na „ja“ a „moje“ vkĺzla. Keď sa mu to skutočne podarí, aby tam nebola, tak človek nie je nešťastný.“

Míla – „ No, to je už záblesk Poznania.“

Peter – „A hovorí sa, to poznajú dobre páni doktori, pokiaľ pacientovi nie je horšie, tak mu asi najskôr bude lepšie. Pokiaľ človek nie je nešťastný, ono tam niekde, hovorí sa z milosti z druhej strany, nejako, nikto nevie ako, tak, príde to šťastie... a to už sa nehľadá, to sa dostáva“

Peter –„ V budhizme sa hovorí o desiatich putách, prekážkach, ktoré treba opustiť. Je to lipnutie na ja, lipnutie na viere, pochybnosť o cieli cesty, túžba si užívať, túžba niekomu uškodiť, túžba po bytí, túžba po nebytí, pocit  výnimočnosti, túžba stále niečo poznávať, a túžba nič nepoznávať. Po ich vyhasnutí sa hľadajúci stáva arahatom.“

Míla – „Všetky tieto prekážky, o ktorých si hovoril, sa musia skutočne vyčistiť, pretože všetky sú výrazom chcenia. Je tam túžba niečo zažívať, niečo stále robiť. Na tom všetky tieto putá držia. V Aštavakragíte si o tom môžete prečítať: “Ja konám – tento blud ťa otravuje ako uštipnutie čierneho hada.“ Pretože než sa arahátom človek stane, musí vymiesť všetky túžby po konaní – že on koná.

...Prvý vnor  je nekonečný priestor. Príprava naň sa bude javiť tak, že sa uvoľňuje naše myšlienkové telo, človek sa vyciťuje rozšírene. Poznávate, že sa rozširujete do priestoru a poznávate, že ste týmto priestorom. Je tu ešte stále akési pozorovanie, aj keď veľmi čisté a jemné. Nekonečný je priestor, ale vy to pozorujete. Celý priestor je naplnený vedomím. Nekonečný priestor a nekonečné vedomie... on zažíva nekonečné vedomie. Je napr. v strome, v psíkovi. On je čistý, svätý.

Druhý vnor je: on je týmto nekonečným vedomím. A to je veľmi krásne. Odtiaľto sa málokomu chce pokračovať ďalej, pretože je to taká krása a istota, krásna, svätá a blažená istota. Najväčším pokušením je vedomie Ja viem –Ja. Potom prichádza tretí vnor: položiť Ja k nohám vševedomia – povedané obrazne.„Veľká pokora je potrebná k vzdávaniu sa i lásky Božej“. Pretože tu je obrovská láska Božia. A tak je potrebné vzdať aj snahy to zažívať. Prečo je tomu tak? Pretože je tu stále to malé, sväté, čisté ja, ktoré z jednoty nejako vyčnieva. Ak človek položí i svoj život, tak pokladá tú poslednú iskričku, posledný záblesk.

Keď sa tento stav skutočne prejde, potom prichádza štvrtý vnor, ale ono sa to málokomu hneď tak podarí. Od tohoto medzníka mnohí utečú. Radšej sa vrátia do nekonečného vedomia, pretože v ňom je všetko tak krásne a sväté. V ceste posvätného býka sa nazýva tento vnor : a rozkvitne červenými kvetmi. Nekonečné vedomie je vedomie samo o sebe, nie je tam nikoho druhého, kto by si to uvedomoval. Viete aký je rozdiel medzi druhým a štvrtým vnorom? Veľmi malý. Nie je tam to Ja. Ono iba je! Nekonečné vedomie je, ale je samo v sebe vedomé. Veď všetko z tohto vedomia povstáva. V budhizme je celkom päť vnorov. Keď sa teda všetko toto prežije, je tu piaty vnor, označovaný ako: toto telo tu.

Bude predávať druhým, ale iba ako nástroj vesmírnej harmónie tvorenia.